Vznik babylonu
Moje meno je Alena Hrančíková, som zakladateľkou Detského Babylonu a tu ma odjakživa všetci volajú Alimama.
Prvé skúsenosti s prácou s deťmi som nadobudla už na vysokej škole. Študovala som na Pedagogickej fakulte učiteľstvo 1. stupňa so špecializáciou telesná výchova. Počas štúdia sme pracovali aj v letnom tábore a tam to celé začalo. Už v tomto období som chápala, že hra je pre deti prirodzenou formou učenia sa. Ako pedagóg som každé leto trávila s vlastnými deťmi a deťmi mojich známych v letnom tábore. Išlo o tábory, kde mali deti veľa hier, zábavy, športu. Moje skúsenosti s deťmi v školských laviciach, či v lete v letných táboroch mi ukazovali jedno – deti sú síce na jednej strane šikovné a múdre, no na druhej strane utiahnuté…
Prvé skúsenosti s prácou s deťmi som nadobudla už na vysokej škole. Študovala som na Pedagogickej fakulte učiteľstvo 1. stupňa so špecializáciou telesná výchova. Počas štúdia sme pracovali aj v letnom tábore a tam to celé začalo. Už v tomto období som chápala, že hra je pre deti prirodzenou formou učenia sa. Ako pedagóg som každé leto trávila s vlastnými deťmi a deťmi mojich známych v letnom tábore. Išlo o tábory, kde mali deti veľa hier, zábavy, športu. Moje skúsenosti s deťmi v školských laviciach, či v lete v letných táboroch mi ukazovali jedno – deti sú síce na jednej strane šikovné a múdre, no na druhej strane utiahnuté…
Stále som si kládla otázku, ako by som to mohla zmeniť. Zlom prišiel pred 25 rokmi, keď som stretla ľudí, ktorí sa venovali ochotníckemu divadlu. K dramatickému umeniu som mala vždy blízko. Počas vysokej školy som tancovala vo vysokoškolskom folklórnom súbore Ponitran. Bol to ďalší štýl tanca, ktorý ma po spoločenských a moderných tancoch obohacoval. Divadlo Andreja Bagara v Nitre malo vtedy vo svojom repertoári divadelnú hru ,,Dobrodružstvo pri obžinkoch v Nitre“ a my, folkloristi, sme tejto inscenácii dodávali veselosť a dynamiku. Tu som prehlbovala skúsenosti s divadlom, tentokrát na doskách, ktoré znamenajú svet!
Preto keď som stretla ľudí zo spomínaného ochotníckeho súboru, slovo dalo slovo, zistili sme, že máme veľa spoločných cieľov, a tak sme sa pustili do práce. Spoločne sme vytvorili projekt, ktorý spájal moje skúsenosti s prácou s deťmi so skúsenosťami divadelníkov s tvorivou hrou. Dlho som rozmýšľala, ako tento projekt udržať dlhodobo v dobrej kondícii. Uvedomovala som si jeho náročnosť, no jedno som vedela, že ak sa spoja ľudia, ktorí majú radi prácu s deťmi a naša vízia sa stane ich víziou, bude to malé víťazstvo. Projekt je zložený z viacerých rovín.
PROPAGÁCIA SEKCIE
It is a long established fact that a reader will be distracted...
PROPAGÁCIA SEKCIE
It is a long established fact that a reader will be distracted...
PROPAGÁCIA SEKCIE
It is a long established fact that a reader will be distracted...
Rovina vedúcich v tábore, rovina detí a rovina rodičov.
Vedúci v tábore sú ľudia, ktorí dlhodobo pracujú alebo pracovali s deťmi. Skúsenosť mi ukazuje, že najlepšie je, ak majú naši vedúci svoje vlastné deti. Dnes už je to druhá generácia vedúcich, ktorí vyrástli v tábore od detstva. Mnohí prišli do tábora ako malé deti, a aj keď dorástli do dospelosti, nevedeli si už život cez leto bez zážitkov v tábore predstaviť.
Naša babylonská filozofia žitia, komunikácie a návykov sa im stala tak prirodzenou, že sa postupom času z detí stali vedúci. Tento fakt je pre nás utvrdením, že projekt je životaschopný. S deťmi sa síce hráme, no nenásilne ich učíme, ako byť v živote šťastný a spokojný. Veľmi si vážim mnohých táborových vedúcich, ktorí sú ochotní vyčerpať si svoju vlastnú dovolenku na túto aktivitu. Je to jeden z dôvodov, prečo v našom babylonskom táborovom živote pracujeme s dielňami detí. Umelecké dielne sú skupiny okolo 10 – 15 detí s dvomi vedúcimi. Jeden je umelecký vedúci – zodpovedný za umeleckú časť práce s deťmi a druhý je organizačný – hovorím tomu náhradný rodič. Táto dvojica pracuje s deťmi počas dňa striedavo, a tak majú priestor aj na vlastný oddych alebo na individuálne stretnutia s deťmi. Vzniká pre nich časový priestor na pokojné posedenie s dieťaťom, niekde pod stromom, a vypočutie si jeho radostí či starostí. Posedenie v uvoľnenej atmosfére je akousi malou terapiou. Čiže za dôležitú vec považujem správne organizovanie celkového fungovania vedúcich. Ak sú v pokoji a dobrej psychickej kondícii dospelí, tak to kopírujú aj deti. Ak dospelí vytvoria deťom pocit bezpečia, tak sú deti pokojné a viac otvorené, schopné hovoriť o sebe. Ak sú vedúci stotožnení s hlavnou víziou a spoločne ju napĺňajú, vytvára sa oveľa väčšia sila výsledku, takzvaný synergický efekt. Všetci pracujeme bez nároku na finančný honorár. A ako je to v dnešnej dobe možné? Napĺňa nás cesta k výsledku. V tomto procese práce s deťmi je zaužívaný i dôležitý moment, a to, že sa vedúci stávajú deťmi. Hrajú sa medzi sebou, čo je pre deti veľmi vzácne. Vedúci opäť ukazujú deťom svoju spontánnosť, hravosť a kreativitu. Vytvorenie silnej, harmonickej, vyváženej a zodpovednej partie je výsledkom školení, stretnutí v oblasti osobnostného rozvoja a tvorivej hry. Všetky aktivity detí absolvovali i všetci vedúci.
Deti. Ako som spomínala, hľadala som spôsob, ako by sa z detí, ktoré boli nabité vedomosťami, stali deti sebavedomé so zručnosťami, fantáziou a komunikačnými schopnosťami. Vhodným časom sa mi zdali prázdniny a prostriedkom divadlo. Hrať sa je pre deti najprirodzenejšie, a preto sa stala v prvých dňoch tábora tvorivá hra nosnou témou. Prostredníctvom hry sa deti učili pracovať so svojím hlasom, mimikou, pohybmi a neskôr so svojimi emóciami. Motiváciou bolo pre deti nacvičenie divadla, ktoré zahrajú svojim rodičom. A to zabralo.
V každom ročníku sme putovali novým príbehom. Bolo to vždy prekvapenie, už pri príchode do tábora sa deti s rodičmi preniesli do daného prostredia príbehu. Napríklad do dediny, kde sa narodil Jánošík, či na planétu Malého princa alebo do džungle k Mauglimu.
Naša babylonská filozofia žitia, komunikácie a návykov sa im stala tak prirodzenou, že sa postupom času z detí stali vedúci. Tento fakt je pre nás utvrdením, že projekt je životaschopný. S deťmi sa síce hráme, no nenásilne ich učíme, ako byť v živote šťastný a spokojný. Veľmi si vážim mnohých táborových vedúcich, ktorí sú ochotní vyčerpať si svoju vlastnú dovolenku na túto aktivitu. Je to jeden z dôvodov, prečo v našom babylonskom táborovom živote pracujeme s dielňami detí. Umelecké dielne sú skupiny okolo 10 – 15 detí s dvomi vedúcimi. Jeden je umelecký vedúci – zodpovedný za umeleckú časť práce s deťmi a druhý je organizačný – hovorím tomu náhradný rodič. Táto dvojica pracuje s deťmi počas dňa striedavo, a tak majú priestor aj na vlastný oddych alebo na individuálne stretnutia s deťmi. Vzniká pre nich časový priestor na pokojné posedenie s dieťaťom, niekde pod stromom, a vypočutie si jeho radostí či starostí. Posedenie v uvoľnenej atmosfére je akousi malou terapiou. Čiže za dôležitú vec považujem správne organizovanie celkového fungovania vedúcich. Ak sú v pokoji a dobrej psychickej kondícii dospelí, tak to kopírujú aj deti. Ak dospelí vytvoria deťom pocit bezpečia, tak sú deti pokojné a viac otvorené, schopné hovoriť o sebe. Ak sú vedúci stotožnení s hlavnou víziou a spoločne ju napĺňajú, vytvára sa oveľa väčšia sila výsledku, takzvaný synergický efekt. Všetci pracujeme bez nároku na finančný honorár. A ako je to v dnešnej dobe možné? Napĺňa nás cesta k výsledku. V tomto procese práce s deťmi je zaužívaný i dôležitý moment, a to, že sa vedúci stávajú deťmi. Hrajú sa medzi sebou, čo je pre deti veľmi vzácne. Vedúci opäť ukazujú deťom svoju spontánnosť, hravosť a kreativitu. Vytvorenie silnej, harmonickej, vyváženej a zodpovednej partie je výsledkom školení, stretnutí v oblasti osobnostného rozvoja a tvorivej hry. Všetky aktivity detí absolvovali i všetci vedúci.
Deti. Ako som spomínala, hľadala som spôsob, ako by sa z detí, ktoré boli nabité vedomosťami, stali deti sebavedomé so zručnosťami, fantáziou a komunikačnými schopnosťami. Vhodným časom sa mi zdali prázdniny a prostriedkom divadlo. Hrať sa je pre deti najprirodzenejšie, a preto sa stala v prvých dňoch tábora tvorivá hra nosnou témou. Prostredníctvom hry sa deti učili pracovať so svojím hlasom, mimikou, pohybmi a neskôr so svojimi emóciami. Motiváciou bolo pre deti nacvičenie divadla, ktoré zahrajú svojim rodičom. A to zabralo.
V každom ročníku sme putovali novým príbehom. Bolo to vždy prekvapenie, už pri príchode do tábora sa deti s rodičmi preniesli do daného prostredia príbehu. Napríklad do dediny, kde sa narodil Jánošík, či na planétu Malého princa alebo do džungle k Mauglimu.
Okrem týchto divadelných cvičení zažívali deti rôzne zážitkové aktivity, bez ktorých by nemohol byť žiaden letný tábor. Športové súťaže, strategické hry, hry, pri ktorých mohli rozvíjať svoj talent, alebo kde svoj talent len objavovali.
Vždy sme sa snažili o to, aby sme sa všetci poznali podľa mena. Deti si s vedúcimi tykajú. Všetko sme robili pre to, aby sme si vytvorili rodinnú atmosféru.
Posledný deň bol oslavou našich vzťahov. Všetky deti a vedúci zahrali naše nacvičené divadelné predstavenie pre rodičov. Moment, keď stoja deti a vedúci na divadelných doskách po predstavení počas potlesku rodičov, je silným momentom, ktorý nás neuveriteľne spája. Je to kolektívny výsledok, kde aj deti, dovtedy nesebavedomé či neodvážne, prichádzajúce do tábora so svojimi traumami, zrazu zažívajú pocit, ktorý je pre nich odmenou za prekonanie samých seba.
Začiatky neboli ľahké. Divadelný Babylon bol len názov. V prvých rokoch sme usilovne oslovovali našich známych, rodičov, aby nám zverili to najvzácnejšie, čo majú, a to boli ich ratolesti. Dnes je situácia iná a je pre nás najväčším ocenením – tábor je obsadený za pár dní. Rodičov určite tešilo, že ich deti vidia v inej role. Role herca a bolo jedno, či hral hlavnú postavu, alebo tú menej dôležitú, lebo umelecký a emočný zážitok z predstavenia im ukázal, že sme spoločne vytvorili dielo. Veľakrát nás tešili slzičky rodičov a objatia po predstavení, ktoré boli nefalšované. No podstatnejšie boli momenty, keď nám rodičia po tábore volali, že ich deti sa vrátili trochu iné. „Tiché deti“ boli zrazu schopné celé hodiny hovoriť o svojich zážitkoch, pocitoch, emóciách, o vzťahoch, o svojich radostiach i boľačkách. Tešilo nás, keď nám rodičia dávali spätnú väzbu, že vďaka nášmu niekoľkoročnému pôsobeniu a zažívaniu babylonskej atmosféry sa ich deti postupne menili na sebavedomejšie a otvorenejšie. O to viac nás tešilo, že to bolo u tých jedincov, ktorých nám rodičia zverili s obavou, že ich deti sú uzavreté, nevedia sa presadiť v kolektíve, alebo majú zlú skúsenosť, keď boli mimo domova a rodičov. Dnes už máme odpovede aj od dospelákov, našich bývalých detí z tábora, ktorí nám už dávajú svoje vlastné deti. Hovoria nám, ako im to pomohlo v dospelosti, napríklad, keď išli na pohovor do nového zamestnania, keď mali prezentovať svoju prácu pred ostatnými, keď sa stali vodcovskými typmi v kolektívoch. Ich prezentačné schopnosti, ich komunikačné schopnosti a ich emocionálna vybavenosť im pomáhala stať sa úspešnejšími. Nikdy sme nemali ambíciu vychovávať budúcich hercov, no niektorí u nás objavili i tento talent a dnes pôsobia v divadlách na profesionálnej scéne, ako napríklad Richard Autner.
Po dvadsiatich rokoch sme si uvedomili, že naša metodika naozaj funguje. Preto sme sa s odvahou pustili do rozšírenia nášho pôsobenia a začali sme organizovať počas školského roka umelecké školy v prírode pod názvom Babylonská Škola a cez prázdniny Denné Tábory vo viacerých mestách na Slovensku.
Vždy sme sa snažili o to, aby sme sa všetci poznali podľa mena. Deti si s vedúcimi tykajú. Všetko sme robili pre to, aby sme si vytvorili rodinnú atmosféru.
Posledný deň bol oslavou našich vzťahov. Všetky deti a vedúci zahrali naše nacvičené divadelné predstavenie pre rodičov. Moment, keď stoja deti a vedúci na divadelných doskách po predstavení počas potlesku rodičov, je silným momentom, ktorý nás neuveriteľne spája. Je to kolektívny výsledok, kde aj deti, dovtedy nesebavedomé či neodvážne, prichádzajúce do tábora so svojimi traumami, zrazu zažívajú pocit, ktorý je pre nich odmenou za prekonanie samých seba.
Začiatky neboli ľahké. Divadelný Babylon bol len názov. V prvých rokoch sme usilovne oslovovali našich známych, rodičov, aby nám zverili to najvzácnejšie, čo majú, a to boli ich ratolesti. Dnes je situácia iná a je pre nás najväčším ocenením – tábor je obsadený za pár dní. Rodičov určite tešilo, že ich deti vidia v inej role. Role herca a bolo jedno, či hral hlavnú postavu, alebo tú menej dôležitú, lebo umelecký a emočný zážitok z predstavenia im ukázal, že sme spoločne vytvorili dielo. Veľakrát nás tešili slzičky rodičov a objatia po predstavení, ktoré boli nefalšované. No podstatnejšie boli momenty, keď nám rodičia po tábore volali, že ich deti sa vrátili trochu iné. „Tiché deti“ boli zrazu schopné celé hodiny hovoriť o svojich zážitkoch, pocitoch, emóciách, o vzťahoch, o svojich radostiach i boľačkách. Tešilo nás, keď nám rodičia dávali spätnú väzbu, že vďaka nášmu niekoľkoročnému pôsobeniu a zažívaniu babylonskej atmosféry sa ich deti postupne menili na sebavedomejšie a otvorenejšie. O to viac nás tešilo, že to bolo u tých jedincov, ktorých nám rodičia zverili s obavou, že ich deti sú uzavreté, nevedia sa presadiť v kolektíve, alebo majú zlú skúsenosť, keď boli mimo domova a rodičov. Dnes už máme odpovede aj od dospelákov, našich bývalých detí z tábora, ktorí nám už dávajú svoje vlastné deti. Hovoria nám, ako im to pomohlo v dospelosti, napríklad, keď išli na pohovor do nového zamestnania, keď mali prezentovať svoju prácu pred ostatnými, keď sa stali vodcovskými typmi v kolektívoch. Ich prezentačné schopnosti, ich komunikačné schopnosti a ich emocionálna vybavenosť im pomáhala stať sa úspešnejšími. Nikdy sme nemali ambíciu vychovávať budúcich hercov, no niektorí u nás objavili i tento talent a dnes pôsobia v divadlách na profesionálnej scéne, ako napríklad Richard Autner.
Po dvadsiatich rokoch sme si uvedomili, že naša metodika naozaj funguje. Preto sme sa s odvahou pustili do rozšírenia nášho pôsobenia a začali sme organizovať počas školského roka umelecké školy v prírode pod názvom Babylonská Škola a cez prázdniny Denné Tábory vo viacerých mestách na Slovensku.